Riasená krojová sukňa Irma

Pracovná a voľnočasová plátenná sukňa (Pohodlie rodného kraja)

Objavte krásu jednoduchej dokonalosti s našou tradičnou plátennou sukňou, ktorá vychádza z pôvodných pracovných krojov našich starých mám.

Tento kúsok v sebe spája poctivú rurálnu estetiku, praktickosť a maximálne pohodlie.

Sukňa je vyrobená z prémiového prírodného ľanu a bavlny, ktoré sú známe svojou vysokou odolnosťou, savosťou a prirodzenou priedušnosťou.

Minimalistický dizajn je obohatený o jemné tónované tkanie, drobné výšivky na leme a praktické skryté vrecká, ktoré oceníte pri každom nosení.

Voľnejší strih s nastaviteľným pasom zaručuje úplnú voľnosť pohybu pri práci v záhrade, tvorivých dielňach aj víkendovom oddychu v prírode.

Ak obľubujete prirodzený, udržateľný životný štýl a autentický vidiecky šarm, táto plátenná sukňa sa stane vaším najobľúbenejším kúskom na každodenné nosenie. Návrat k prírode a koreňom nebol nikdy pohodlnejší.

Od krošne po UNESCO: Príbeh kysuckého drotárstva, ktoré dobylo svet

Kysuce na prelome 19. a 20. storočia boli krásnym, no drsným krajom. Hlboké hory, kamenistá pôda a chladné počasie znamenali, že políčka miestnych obyvateľov nedokázali vyživiť početné rodiny. Bieda a túžba postarať sa o najbližších priviedla Kysučanov k unikátnemu fenoménu, ktorý sa stal naším národným unikátom – k drotárstvu.

Ako sa z núdze stala legendárna zručnosť

Počiatky drotárstva v kysuckom regióne sa datujú do 18. storočia. Prví drotári začínali ako skromní podomoví opravári. Chodili od chalupy k chalupe s obyčajným drôtom a kliešťami a „drôtovali“ prasknutý hlinený či keramický riad, čím predlžovali jeho životnosť.

Časom sa však ich práca zdokonaľovala. Kysucké ruky dokázali z drôtu a plechu vyrobiť funkčné aj dekoratívne predmety pre domácnosť – pastičky na myši, košíky, vešiaky či podložky pod hrnce.

Život na cestách: Drotár a jeho „džarek“

Pre drotára bol svet domovom a domov bol len krátkou zastávkou. Drotári zo svojich rodných obcí (ako Turzovka, Veľké Rovné či Zákopčie) odchádzali na dlhé mesiace, niekedy aj roky. Na chrbte si nosili celú svoju dielňu v drevenej krosni.

Do sveta odchádzali väčšinou v sprievode mladých chlapcov. Týmto učňom sa na Kysuciach hovorilo džarek. Boli to často len 8 až 12-roční synovia alebo príbuzní, ktorí sa po boku staršieho majstra učili nielen remeslu, ale aj abecede života, cudzincom a trpezlivosti.

Drotári nechodili len po Slovensku a susedných Čechách. Kysuckí majstri sa dostali do celého Rakúsko-Uhorska, Poľska, Nemecka, Ruska a mnohí založili prosperujúce manufaktúry a dielne dokonca aj v Amerike či v Ázii.

Ženy – neviditeľné hrdinky Kysúc

Zatiaľ čo muži a chlapci putovali svetom, celá ťarcha vedenia domácnosti ležala na ramenách žien – gazdín. Tieto ženy zostávali doma same, obrábali chudobné políčka, starali sa o dobytok, vychovávali najmenšie deti a udržiavali teplo domova. Moment lúčenia pred odchodom do sveta bol preto plný emócií, modlitieb a nádeje, že sa rodina opäť v zdraví stretne.

Od podomového opravárstva k nehmotnému dedičstvu UNESCO

V priebehu 20. storočia, s príchodom lacného priemyselného riadu a plastov, tradičné vandrovné drotárstvo postupne vymizlo. Príbeh sa tým však neskončil. Drotárstvo transformovalo svoju podobu z úžitkového remesla na unikátne výtvarné umenie.

Slovenskí a kysuckí umeleckí drotári dodnes ohýbajú drôt s takou precíznosťou, že z neho vytvárajú nádherné šperky, plastiky a sochy. O výnimočnosti tohto fenoménu svedčí aj to, že v roku 2019 bolo drotárstvo zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

Kysucké drotárstvo je príbehom o tom, ako sa z chudoby a tvrdých podmienok vďaka húževnatosti, poctivej práci a šikovným rukám zrodilo remeslo, ktoré obdivuje celý svet.