Krojová vyšívaná košeľa FRANTIŠEK

Ľudový odev sa vo vidieckom prostredí nevyvíjal ako izolovaný jav. Na zmeny v tradičných ľudových tancoch a tanečnom prejave Zemplína vplýval aj ľudový odev. Tanečný prejav žien na Zemplíne ovplyvnil v priebehu 20. storočia napríklad zvyšujúci sa počet spodných sukní – v období po prvej svetovej vojne nosili zemplínske dievky až 10 – 15 spodných sukní. Ich ťarche bol podriadený výber tanečných motívov. Vrchné sukne pôvodne siahali do pol lýtok, miestami po členky, a mali zvonovitú siluetu. V 50. rokoch už boli vrchné sukne užšie, naplisované alebo naskladané, znížil sa aj počet spodníc. So zmenou siluety kroja sa zmenil a zvýraznil aj tanečný prejav – často ako prvé ustupovalo samostatné vrtenie sa tanečnice okolo osi, ktoré akoby pri úzkej siluete tanečného kroja stratilo opodstatnenie. Odev dievky do tanca z roku 1920, Sečovská Polianka, rekonštrukcia v roku 1969 Mužské vrchné priliehavé biele nohavice z doma tkaného keprového plátna vyšívané manžety, tesne obopínajúce stehná tanečníka, boli priam predurčené v tanci na rytmické údery na stehná. Na tanec mali mládenci na čižmách pripevnené jazdecké ostrohy, ktoré štrnganím dotvárali zvukovú kulisu pri tanci. Mužský kroj nahradili už v 40. rokoch 20. storočia kupované nohavice vyšívaná košeľa a vyšívané manžety. Čižmy s ostrohami nahradili topánky. Po druhej svetovej vojne sa tradičný odev u mladej mužskej generácie úplne vytratil. S čižmami a ostrohami sa z tanca vytrácali zrážavé motívy, zrazy piat a údery po sáre. Kupované nohavice spôsobili, že z mužských cifier sa vytrácali rytmické údery na stehná, prípadne sa tieto tance tancovali už v zjednodušenej forme vyšívaná košeľa. V 60. rokoch 20. storočia sa ženský kroj úplne vytratil z prostredia mládeže. Muži začali po druhej svetovej vojne bežne nosiť obleky. Ku koncu 70. rokov obleky vystriedali rifle, tričko a na nohách obuté botasky. Začali sa strácať výraznejšie rozdiely v odievaní oboch pohlaví a tento jav prispel k zotieraniu rodových rozdielov aj v tanečnom prejave mužov a žien i k strate regionálnych a lokálnych interpretačných štýlov v bežnom zábavnom tanci.

Zemplínsky kroj

Ľudový odev (kroj) Zemplína napriek zdanlivej jednotnosti vykazuje podstatné rozdiely. V severnej časti rozlišujeme u Ukrajincov–Rusínov odev hornolaborecký a uličsko-ubliansky, kým v južnej časti u Maďarov odevný variant veľkokapušiansky a kráľovskochlmecký. Odev slovenskej časti Zemplína tvoria osobité varianty odevu z okolia Michaloviec, z okolia Sobraniec a z okolia Trebišova. Na toto členenie vplývajú jednak delenie podľa horských údolí, ale aj podľa rozdelenia územia riekami. Východoslovenská nížina sa v minulosti vyznačovala zničujúcimi záplavami, čo znemožňovalo komunikáciu medzi obyvateľmi obývajúcimi brehy jednotlivých riek. Pôvodný ľudový odev sa vyrábal z domácky zhotoveného plátna. Kým v hornatejších oblastiach bol odev jednoduchší a farebne menej bohatý, na juhu bol pestrejší i strihovo variabilnejší, čo bolo ovplyvnené aj značnou migráciou obyvateľstva za prácou do Ameriky. „Amerikáni“ potom prinášali nielen nové materiály, ale aj nové vzory. Vrchol tejto etapy vývoja ľudového odevu kladieme do 20-tych a polovice 30-tych rokov nášho storočia, z toho čerpá pri tvorbe svojho javiskového odevu aj súbor Zemplín. Ženský ľudový odev tvorila spodná košeľa („košuľa“) vyšívaná košeľa, oplecko („opľečko“), spodné biele sukne („biloti“) a vrchná nazberaná sukňa („zbirana“), na ktorú sa ešte dávala zástera („fartuch“). Čepce zanikli koncom 19. storočia a nahradili ich šatky („začepki“). Účes slobodných dievčat tvoril vrkoč („varkoč“), na slávnostnejšie príležitosti si vlasy upravovali do bohatého pletencového účesu („na kački“). Ženy mali vlasy upravené do „koňťi“ (do uzla). Mužský ľudový odev pozostával z bielej košele („košuľa“), ktorá na sviatočné príležitosti bola vyšívaná na rukávoch a na prsiach, kým nohavice boli úzke z krepu („dreľich“) vyšívané manžety a po bokoch zdobené štepovaním i na predných častiach stehien. Dolný Zemplín po oblasť Vranov nad Topľou a Továrne mal vyšívanie vpredu na stehnách, čo je veľmi významný znak a staršia tradícia, kým nad touto čiarou bolo zdobené obrúbenie vpredu našitých vreciek, najmä v ich hornej časti. Je to mladšia tradícia súvisiaca aj so zlepšením hospodárskej situácie v tejto časti Zemplína a viaže sa najmä k prvej polovici 20. storočia. V zime nosil kabátik taktiež zdobený štepovaním alebo šnurovaním („kikľa“) vyšívané manžety. K nevyhnutnej výbave muža patril remeň, ozdobený „cvokmi“ , ktorým sa bolo možné dva až tri krát opásať.

Zemplínska vyšívaná košeľa

Ľudový odev bol na väčšine územia slovenskej časti Zemplína rovnaký. Inoetnické obyvateľstvo ho významnejšie neovplyvňovalo. Miestne rozdiely boli iba v detailoch – dĺžka sukne, výzdoba, výšivky (plochý či krížikový steh) vyšívaná košeľa a iné vyšívané manžety. Mužský, ženský a detský, pracovný i sviatočný odev, je zoradený podľa účelu a lokalít, pochádzajúci z Parchovian, Dvorianok, Cejkova, Čeľoviec, Sečovskej Polianky vyšívaná košeľa, Petríkoviec.

Prvky Zemplínskeho mužského kroja.

Gače – spodná bielizeň, nie však v štýle dnešného ponímania. Vyrábali za zvyčajne z obnosených mužských nohavíc a nosili priamo na tele pod riadnymi nohavicami.

Nohavky – nohavice z konope, ktoré sa však líšili strihom najmä v oblasti pása, tiež zdobením. Na všedné nosenie sa však zvyčajne používali čisto biele bez výšiviek. Zvláštne postavenie mali tzv. dreľichovo nohavky, ktoré boli z hrubšej látky, pevne husto utkanej a poriadne vybielené, čo sa dosahovalo ich preváraním vo vode s popolom a sušením na priamom slnku.

Lajblik - Košuľa – vyšívaná košeľa, ktorá bola tiež konopná, keďže ľan, z ktorého bola látka jemnejšia, sa tu nepoužíval. Na bežný deň sa nosili biele košele bez zdobenia. Len na slávnostné príležitosti sa používali košele s výšivkami vyšívané manžety.

Kykľa – krátky kabátik, zvyčajne zdobený, ktorý sa nosil na košeli vyšívané manžety v chladnejšom počasí, alebo pri slávnostnejších príležitostiach.

Gubaňa – kabát na zimu z ovčej vlny. Zvyčajne sa zdobil len jednoduchým farbením, úzkymi čiernymi pásikmi na konci rukávov a pri golieri. Gubane boli dlhé i krátke, ale vždy tak, že keď si v nej človek sadol, aby mu siahala i pod zadok. Dlhé gubane používali najmä furmani, aby ich na dlhých cestách na vozoch neprefúkalo a nebola im zima ani na nohy.