Krojová vyšívaná košeľa JAROSLAV

Hrušovský kroj

Vznik a vývoj ľudového odevu ovplyvnili najmä geografické a klimatické podmienky, ktoré si vyžadovali takmer po celý rok teplé oblečenie. Hontianska obec Hrušov leží v kotline v južnom cípe Krupinskej planiny.

Časté je rozdelenie podľa pohlavia na detský, ženský a mužský. Odlišný je odev mužov, žien a detí v lete a v zime. Na porovnanie a dokumentáciu vývoja odevu slúži popis jednotlivých súčastí odevu a súčasného kroja hontianska košeľa.

Zo všetkých strán je obklopená vrchmi, ktoré ju izolovali od ostatných obcí Hontu. Hrušov je slovenská obec, obyvatelia sú rímsko - katolíckeho vyznania. Na juhu susedí s maďarskou obcou a na severe s obcou, kde boli obyvatelia prevažne evanjelici.

To zrejme spôsobilo pretrvanie tradičného odevu až do začiatku 20. storočia a nosenie kroja až do súčasnosti. toho pri akej príležitosti sa odev nosil, sa rozlišuje pracovný, sviatočný a obradový odev hontianska košeľa.

Hontiansky kroj

Územie Hontianskej župy v súčasnosti tvoria predovšetkým tri okresy: Levice, Žiar nad Hronom a Zvolen. Okrajovo sem zasahuje na západe okres Nové Zámky a na východe Veľký Krtíš. Na juhu susedí s Maďarskom - kde žije aj obyvateľstvo maďarskej národnosti. Geograficky je Hont veľmi členitý, na juhu sa rozprestiera nížina, väčšinu územia však pokrýva členitá Krupinská planina (s lazníckym osídlením), na severe uzavretá Štiavnickým pohorím a Javorím. Na formovanie ľudovej kultúry i na odev okrem zemepisných podmienok mali vplyv i početné mestá a mestečká s baníckou alebo remeselníckou tradíciou (Banská Štiavnica, Pukanec, Krupina, Bátovce, Sebechleby, Šahy) a na hontianskom odeve mimoriadne sa prejavujúce konfesionálne rozdiely. Skupiny obcí s rovnakým náboženstvom vytvorili viacero podoblastí, ktoré sa líšili napr. úpravou hlavy Žien, výšivkou, farebnosťou odevu a inými prvkami. Na okrajové oblasti Hontu mali samozrejme vplyv susedné odevné oblasti Tekova, Novohradu a veľmi životná oblast' podpoliansko-detvianska, odkiaľ od začiatku 20. stor. odchádzali obyvatelia a usídľovali sa na hontianskych lazoch.

Už V polovici minulého storočia bola v Honte rozvitá výzdoba odevu predovšetkým Výšivka a čipka z okolia Krupiny, na ktoré upozornil Andrej Kmeť. Na rozdiel od čipiek z okolia banských miest (Banská Hodruša) boli tieto sedliacke čipky hustejšie, pevnejšie - používali sa na ukončenie okrajov (napr. na čepcoch), ale najmä ako vložky na spájanie dvoch kusov textílií. Výšivky boli rôznorodejšie ako čipky a v niekto rých oblastiach Hontu sa vyvíjali až do súčasnosti, čo súviselo pochopiteľne s nosením kroja, najviac ženského. Mužský odev sa prestal nosiť v medzivojnovom období krížiková výšivka.

1. Jadro hontianskeho odevu tvorí rozsiahla oblasť, ktorá leží okolo Krupiny smerom na juh a je približne ohraničená obcami Senohrad, Cerovo, Hrušov, Hontianske Moravce, Ladzany, Dekýš, Prenčov. V rámci tejto oblasti sa vytvorili štyri podoblasti s vývojovým posunom, úzko spätým s hospodárske-spoločenskými danosťami. Katolíci zotrvávali dlhšie pri starších formách odevu a rozvinuli bohatšiu výšivkovú výzdobu, pestrosť; evanjelické dediny (kde jednodetný systém za- braňoval deliť majetky, gazdovia boli bohatší) preberali včaššie mestské formy, odev bol tmavší, menej zdobený.

a) Na východ od Krupiny ležia obce Dolný a Horný Badín, Bzovík, Čekovce, Dolný a Horný Jalšovík, Lackov, Litava, Dolné a Horné Mladonice, Selce, Senohrad, Trpín, Uňatín, Kozí Vrbovok. V minulosti to boli katolícke obce. Ženský odev charakterizoval rubáč s farebne pretkávaným vrchným dielom (stánku), do pol pŕs siahajúce oplecko a účes vydatých žien kita - dva pramene vlasov sa skrúcali spolu s tkanicou a konopnými vláknami vyšívaná košeľa. Čepiec bol okrúhly, mäkký, tvarovaný podľa hlavy. Vplyvy susednej podpolianskej oblasti vidno v preberaní niektorých súčastí, ako napr. osobitnej stánky, ktorá sa obliekala ešte na rubáč, v postupnom prenikaní účesu na kotúčku,

V technike Výšivky krivou ihlou a krížiková výšivka. Výšivka sa bohato rozvinula na čepci, oplecku, textíliách, mužskej košeli. Pôvodná farebnosť bola žlto-červeno-čierna, neskoršie pestrejšía. Ako vyšívacia technika sa používala výšivka počítaná podľa nite, krížiková výšivka doplnená rôznymi druhmi jednoduchého a dvojitého prelamovania. Okrem toho sa takmer vo všetkých obciach paličkovali čipky.

K tejto oblasti môžeme zaradiť i Hrušov, vyšívaná košeľa ktorý však tým, že bol od ostatných dedín izolovaný (na juhu susedil s maďarskou Vinicou, na severe s evanjelickými obcami Čelovce a Drieňovo) mal osobitný vývoj. Ženský kroj nosí i dnes bežne stredná generácia krížiková výšivka.

b) Juhovýchodne od Krupiny ležia obce Cerovo, Čelovce, Drienovo, Opava, Čabradský Vrbovok. V minulosti to boli evanjelické obce. Ženský odev charakterizuje v staršom období (koniec 19. stor.) účes žien tzv. kita, kitka robený na podložku. Podložka rohe bol štvorec 2 drôtu obtočený plátnom, ktorý sa tkanicami priviazal na hlavu. Vlasy sa o podložku prišili. K účesu-kite sa nosil čepiec, ktorý mal dienko pozdĺžne skladané z vyšívaného tylu, vpredu bola prišitá užšia a širšia čelenka z paličkovanej čipky, ktorá na bokoch tvorila uši zaušňice (podobné čepce pozri Tekov, bod 4). Ešte pred prvou svetovou vojnou zanikol zvyk, že bohaté dievky chodili vo sviatok a v nedeľu v parte - čiernej vysokej kónickej čelenke, doplnenej na temene venčekom z umelých kvetov a vzadu stuhami. Pravdepodobne sa v minulosti nosila na väčšom území (dokladá nám ju kresba J. H. Bikkessyho z Hontianskych Tesár z roku 1816).

c) Na západ od Krupiny ležia obce Báčovce, Beluj, Drážovce, Dudince, Dvorníky, Hokovce, Klastava, Krnišov-Kráľovce, Ladzany, Sitnianska Lehôtka, Lišov, Hontianske Moravce, Počúvadlo, Prenčov, Sudince, Súdovce, Šipice, Hontianske Tesáre. Sem patrili i severné obce Dekýš, Kopanice a Vysoká s veľmi jednoduchým odevom. V minulosti to boli prevažne evanjelické obce. Ženský odev charakterizuje účes žien z dvoch vrkočov okrútených okolo hlavy. Nad čelom mali urobené z vlasov dva zuby (poľíčke), ktoré neskôr nahradil čierny lakový remenček (zubi). Po prvej svetovej vojne si vydaté ženy začali česať vlasy na jeden vrkoč, ktorý skrútili do uzla. Zmenili sa aj čepce. Ženy nosili v tom období strieborné filigránové šperky (reťaze, spony, gombíky).

d) Na juh od Krupiny ležia obce Domaníky, Hontianske Nemce, Dolné Rykynčice a Sebechleby. V minulosti to boli katolícke obce. Do súčasnosti sa zachoval ženský odev v Sebechleboch, kde ho stredná generácia ešte nosí; mladšie ženy a dievčatá príležitostne, na sviatky, slávnosti, na svadbu. Mužský kroj sa prestal nosiť po druhej svetovej vojne. Starú výzdobu farebnou prietkou doplnili a vystriedali pestré naturalistické rastlinné ornamenty, vyšité ručne plochým stehom podľa predkreslenia alebo najnovšie i strojom. Okrem toho na opleckách, čepcoch a zásterách sa robí 'ručne i strojom biela dierkovaná Výšivka. Vyšívaná košeľa, hontianska košeľa.

Ženský odev

Z konopného alebo bavlneného plátna bol rubáč, ktorý mal vrchný rovný diel (stánku) a k nemu prišitú sukňu zo šiestich dielov, šikmo prestrihnutých, na ktoré sa spotrebovalo tri poly plátna. Rubáč na pleciach držali dve tkanice. Naň si ženy obyčajne natiahli ešte osobitnú farebne pretkávanú stánku, ktorá vyplňovala priestor medzi pásom a opleckom.

Na rubáč sa oblieklo opľecko, ktoré siahalo do pol pŕs, šírka doma tkaného konopného alebo bavlneného plátna tvorila dĺžku oplecka. Dlhé rukávy, predný a zadný diel sa nariasili a všili do golierika, pod ktorým bol rázpor. Na sviatočných opleckách bola po šírke rukáva a na pleci farebná prietka. Novšie sviatočné oplecká (pigľovaně) sa šili z kupovaného tenkého plátna, mali široké poskladané rukávy, zakončené volánom vyšívaným do zubov. Rukávy sa na tuho naškrobili, vysúkali nad lakte. V polovici 20. stor. sa miesto oplecka začala nosiť košíeľka s preložením na pleciach a rovno všítými krátkymi rukávmi. Siahala níže pása a na rukávoch i na krátkom sedle bývala vyšitá novou výšivkou. Šila sa z kupovaných bielych materiálov. Nosila sa zapásaná do sukne.

Z ôsmich pôl konopného plátna sa šila sukňa kečkeňa, naspodu ozdobená úzkou červenou prietkou. Zošitie j ednotlivých pôl sa robilo ozdobným voľným švom. V kečkeni chodili ženy i do roboty. Začiatkom 20. stor. sa sviatočná biela plátenná sukňa začala šit' z kupovaných jemnejších materiálov (7-8 pôl materiálu), škrobila sa tuho a slúžila ako sviatočná súčasť. Okrem toho sa nosili sukne (kítľa) z rozličných kupovaných materiálov, z farbiarčiny, kartúnu, na sviatok z brokátu alebo kašmíru, pod ktoré sa obliekali 2-3 spodné sukne. K farebným sukniam sa nosil živôtik (prusľak) takisto z kupovaných materiálov, zapínal sa na strieborné filigránové gombíky a od pása mal krátky odstávajúci naberaný šosík.

Na všedný deň i na sviatok sa nosila dvojpolová zástera šata z farbiarčiny alebo z čierneho glotu; slávnostná šata bola z bieleho tylu alebo iného tenkého materiálu, na krajoch vyšitá bielou dierkovanou výšivkou do tvaru zubov. Nosila sa takisto ako oplecko tuho naškrobená. Jednopolová zástera (fíertuch) do práce bola z farbiarčiny, na sviatok biela, ozdobená farebnou prietkou alebo pestrou výšivkou, dookola bola lemovaná bielou dierkovanou výšivkou do tvaru zubov. Pri obradovom oblečení si nevesty obyčajne uvíazali na seba dve Zástery - vrchnú širokú bielu, pod ňu úzku, vyšívanú. Najnovšie zástery sú úzke, zaokrúhlené a naokolo majú naberaný volán.

Vrchné súčasti

Z rovných textílií sa proti dažďu prehodil cez plecia obrus z konopného alebo bavlneného plátna. Dve poly sa ozdobne zošili alebo spojili tkanicou, obrus bol dlhý 2-2,5 rífa (t. j. do 200 cm). Po šírke na okrajoch sa obrusy farebne pretkávali. V poslednom čase ich nosili iba najstaršie ženy. Obradovou súčasťou bola jednopolová, 250 cm dlhá oďiecka, s červenou prietkou. Nevesta si ju prehodila cez chrbát, vpredu ju pridŕžala na páse rukami. Prestala sa nosiť po prvej svetovej vojne.

Koncom 19. stor. nosili ženy trojštvrťový biely barančinový kožuch s krídlami, ktoré sa vyhli a zapli na chrbte. Začiatkom 20. stor. sa nosil čierny trojštvrťový vyšnurovaný kožuch s veľkými gombíkmi. Takéto kožuchy vraj nosili aj muži. Čierny kožuch si obliekala aj nevesta, keď išla na sobáš v zime. Dnešné kožuchy nemajú krídla, sú z hnedej barančiny, dlhé níže pása.

Krátke kabátiky, ktoré sa začali nosiť začiatkom 20. stor. a nosia sa doteraz, sú z tmavých materiálov. Kabát sa šil z čierneho súkna, vatovaný, s podšívkou, vypasovaný do pása; od pása mal odstávajúci šosík. Dievky mali na ňom prišité strieborné gombíky. Kabát sa šil i 2 imitácií kožušín (peržánoví). Okrem toho sa nosila lipiťinka z glotu, hodvábu, plyšu. Do pása bola vypasovaná, vpredu popri zapínaní rozmanite zdobená (napr. zámikmi, zamatom), od pása dolu mala naskladaný volán (fodra). Po druhej svetovej vojne sa začali nosiť i pletené svetre (cveder) z doma upradenej ovčej vlny - dnes i kupované, pletené strojom. Vyšívaná košeľa, hontianska košeľa.